February 2016

V mojej hlave

3. february 2016 at 23:52 | Skinny Angel |  Denník
Kráčam pomaly schodmi za triednou profesorkou. Idem si po vysvedčenie a odmenu za prospech k nemu. Tá tohtoročná je balenie kinder čokolád. Niečo vo mne sa vzpiera, núti ma dar odmietnuť, no ruka sa už načahuje a ja ich beriem do svojho vlastníctva. Už po ceste do triedy itváram bielo- červenú krabičku. Ponúkam spolužiačky, ponúkam učiteľov. Všetko, len aby som ich nemusela zjesť ja, no každý odmieta. A tak sedím, hypnotizujem sladkého diabla, snažím sa odolať. Bezúspečne. Zmizne jedna, potom druhá. Hlas v mojom vnútri kričí, aby som prestala. Po dvoch nie je ešte nič stratené! No ja nedokážem počúvať. Boli také sladké aj naposledy? Mám pocit, že do nich pridali o kilo cukru viac, no ja aj tak neviem prestať. Zmizne aj posledná, siedma čokoládka. Už je hodina a ja si zrazu uvedomím, že nech akokoľvek moc chcem, nemôžem ich vyvracať. Počítam kalórie. Je mi zo seba zle! Zvyšok dňa sa nedokážem sústrediť na nič iné, len na tie čokolády a spôsob, ako ich dostať von.
***

Nedostala som. Ostali vo mne aj keď som sa vrátila zo školy. Staviam sa pred zrkadlo. Z toho, čo vidím mi je do plaču. Tie boky, brucho a stehná! A ja som zase zlyhala! Spolubývajúca mi píše, že sa o 5 minút príde. Rýchlo sa staviam a robím aspoň par jumping jackov. Som taká krava! Prečo som ich jedla?! Prečo som to zas pokazila?! Nie je to ako tá deformácia, ktorú majú všetky anorektičky. Ja som naozaj tučná!
Viem, že mám veľa učenia, akoby polrok končil a nie začínal. Čokolády a prijaté kalórie mi však nedajú pokoja. Ísť či neísť do fitka? Som chorá, mám toho veľa. Ale prijala som skoro 500 kalórii a v čokoláde! Staviam sa, balím si narýchlo veci a odchádzam. Neznesiem ten pocit, že by to vo mne ostalo.
***

V nádeji, že mi to možno pomôže, ostanem v električke stáť. Veľké presklenné dvere ukazujú to, kým naozaj som. Nemôžem uveriť tomu, že mám tak obrovské stehná a boky! Nohavice sa mi priečia, v bunde, ktorú som minulý rok úplne v pohode obliekla som natlačená. Nikdy si ju nezapínam na verejnosti. Viem, že to ide ťažko, že sa mi nedá úplne stiahnuť, kvôli širokým tukom obloženým bokom. Nedokážem sa prestaň porovnávať s ostatnými cestujúcimi. A na moje zdesenie, všetci sú chudší, krajší, lepší. Nie je ťažké byť lepším ako ja. Už to nevydržím. Neznesiem pohľad na seba. Radšej vystúpim o zastávku skôr a prejdem sa.
***

Kardio, silový tréning, kardio, silový tréning. Makám až zo mňa tečie pot. Nie 3 série po 10. Nie, to je príliš málo! Musím sa vytrestať! Musím zo seba tú čokoládu dostať! Začínam pridávať. Vzchop sa! Keby nie si tak tučná, nejde to tak ťažko! Opäť prehĺtam slzy a urobím poslednú, 5, sériu po 20. Pozerám na hodiky. Spálila som len 400 kalórii! To je málo! Priberiem! Hlas v mojej hlave na mňa kričí, až kým nespálim 700. Až potom mi dovolí vyjsť z telocvične. 728 za hodinu. Možno by som mala byť rada. Ale nie som. Minule som dala viac. Prečo som to nedotiahla na 1000?! A čo 1500! Som neschopá! Rýchlo sa prezliekam a bežím domov.
***

Opäť v električke. Tentokrát sedím. Som vyčerpaná, zničená. Možno by som sa mala pochváliť. Donútila som sa tam ísť a dokonca bez spolužiačky. Avšak jediné, čo ma zaujíma je to veľké brucho v okne. Moje brucho! Rýchlo ho zakrývam rukami aj keď tie proti tej ozrute moc nezmôžu. Stále kalkulujem. Toho pohybu bolo málo! Vystupujem opäť o zastávku skôr. Je mi jedno, že prší, je mokro a všade je blato. Jediné, čo ma zaujíma je, aby som spálila ešte aspoň máličko.
Vyčerpaná, zničená.. No stačí ďalší pohľad do zrkadla a výťah vymením za schody. Ešte o kúsok viac musím spáliť!
MUSÍM SCHUDNÚŤ!


Angel opäť na scéne

2. february 2016 at 0:14 | Skinny Angel |  Denník
Ahojte,
prepáčte, že som sa vám tak dlho neozvala. Áno viem, je dosť trápne, keď sa blogerky ospravedlňujú za svoju nečinnosť, je to ich blog, môžu si prispievať akokoľvek často chcú. Ale ja aj tak cítim potrebu ospravedlniť sa vám. A nie len za tú nečinnosť, ale aj za tento depresívny článok (Hold, to je vplyv depresívnych pesničiek pri písaní článku)
Dôvod tejto dlhej odmlky, ktorá u mňa nie je úplne zvykom, aj keď sa občas zadarí, je samozrejme škola. Poriadne nás ku koncu podusili. Hlavne mňa, keďže som veľa chýbala. Nehľadiac na iné problémy spojené so školou, ktoré tu rozoberať nebudem. Radšej.. K tomu sa pridala ešte choroba a moje maximálne neskutočné zlyhanie.
Chcela som dnes začať nanovo. Chcela som otočiť lisť. Veď je 1. a ešte pondelok.

Nedarilo sa mi. Nedarí sa mi. Som v depresii a stále sa mi tlačia slzy do očí. Jem obrovské množstvá jedál. A to aj neskoro večer. A nijako sa nesnažím zbaviť sa ich..
Ach, ako mi chýbajú časy, keď som bola v tom najlepšom. Každý ma chválil, ako som schudla, ako mi to sekne..
Dnešný, vlastne včerajší, lebo už ne po polnoci, štart mi nevyšiel. Opäť som sa prejedla a vôbec som necvičila.
Kiežby som bola chudá. Kiežby som sa nemusela pozerať na moje nechutné telo obalené tukom. Som podráždená, s nikým sa nebavím, stále som zatvorená v izbe a neodpisujem ani na správy. Áno, som v mega brutálnej depresii. V tej, kedy človek už nežije. Kedy jednoducho dúfa, že zomrie. Keď ma kamarát vytiahol von a išli sme sa previesť po zľadovatenej ceste, celý čas som sa modlila, aby sme nabúrali a aby som to neprežila. Každý deň si predstavujem, ako siaham po krabičke s antidepresívami, ktoré si odkladám na deň D. Predstavujem si, ako ich zapíjam vodkou a ako konečne dokážem to, po čom túžim skoro tak ako po štíhlosti.
Nenávidím sa! Tak strašne moc sa nenávidím! Tak strašne moc si chcem ublížiť. Chcem trpieť! V hĺbke duše vidím, ako siaham opäť po tej striebornej kamarátke a bezhlavo ju zarývam do zápästia. Tak moc po tom túžim. Cítiť tú bolesť, tú slobodu..

Áno viem, že to nie je práve najlepší začiatok. Vlastne je príšerný. Chcela som vám napísať už dávno, ale neskutočne som sa bála, že vás sklamem, pretože som tak strašne neschopná. Tak hrozne moc ma to mrzí. A tak strašne moc by som chcela byť dokonalá...